Príbehy ma sprevádzajú odmalička.
Skutočné aj vymyslené. Neprešiel deň, aby sa kaleidoskop života neobohatil o ďalší. Svet sa mi pred očami zobrazoval ako mozaika poskladaná z čriepkov súvislostí, príčin a dôsledkov. Ak do nej pribudol nový element, musel nadobudnúť vlastný príbeh, inak nedával zmysel. Splietala a rozpletala som tie rozprávky podľa ľubovôle. Dodnes tento proces chápem ako svoje najväčšie privilégium.
Všetko, čo som sa kedy naučila, malo svoj príbeh.
Všetko, čo som kedy kohokoľvek naučila, malo svoj príbeh. Príbehy sú kľúčom k mysliam ľudí. Rozsvecujú ich ako žiarovky.
Rozprávky a povedačky stáli na počiatku našich dejín, ktoré nie sú ničím iným ako obrovskou zbierkou príbehov. Naše mysle sa rozjasnili v momente, keď do nich vstúpil príbeh. Príbeh nám hovorí o tom, čo bolo. A inšpiruje nás, aby sme vymysleli, čo bude nasledovať. A tým tvorí to, čím žijeme práve teraz.
Trvalo mi dlho, kým som pochopila, čo chcem urobiť s časom, ktorý mi bol daný.
Teraz mi je to už celkom jasné. Chcem rozprávať príbehy. Také, v ktorých ríša magickej fantázie prestupuje do hmotného sveta. Príbehy, z ktorých ani jeden nie je celkom vymyslený.
Môj svet neosídľujú iba ľudia, ale aj rôzne… bytosti. V mojich očiach je naša planéta živá bytosť. Prihovára sa mi každým nádychom a výdychom cez svojich obyvateľov. Viditeľných i neviditeľných. Ale vlastne, viditeľní sú všetci. Záleží iba na tom, či človek dokáže vnímať aj inak ako očami.
