Lucia Iľová
Niekedy prejde veľa času, kým sa nájdu ľudia, ktorí si rozumejú a navzájom sa potrebujú. A niekedy dokonca zistia, že celý čas žili na dosah ruky. To sa stalo aj nám. Lucka sa v našich príbehoch stará o ilustrácie. To znamená, že svojim vnútorným zrakom oživuje obrazy, ktoré niekto napísal a vymysleným postavám darúva ich vlastné tváre. Mať v texte ilustrácie je fascinujúce. Svet fantázie sa zrazu zhmotní a je taký reálny ako ty alebo ja. Pozorovať tento proces je privilégium. Ako to len dokáže? Pri tej otázke sa Lucia vždy iba pousmeje a povie: „Neviem. Obrázky proste chcú existovať a prichádzajú na svet cezo mňa.“
Možno je to tým, že strávila veľa času so starými rodičmi v domčeku pod lesom.
Vždy vnímala prírodu ako živú bytosť, bola (a vlastne stále je) citlivé, intuitívne dieťa, ktoré začalo kresliť hneď ako vedelo udržať ceruzku. Kreslenie bol priestor, kde veľký svet dospelákov (ktorý Lucke často nedával zmysel) zmizol a otvoril sa nový priestor, kde sa dalo vyjadriť všetko to, na čo boli slová krátke.
Kreslila som stále tak ako aj teraz, teda “out of thin air”. Keď dokreslím, ľudia sa ma často pýtajú: “Čo to znamená?” Najradšej im odpovedám: “Je to presne to, čo tam vidíš.” Kreslenie, ilustrácie, všetky tie tvory a farby ktoré viem zachytiť, ku mne prichádzajú ako impulz, iskra, na ktorú reagujem pohybom ruky a média na papier. Nevidím v hlave hotový obrázok. Je to veľmi automatické. Vlastne sama sledujem, čo moje ruky robia a pokračujem, kým nemám pocit naplnenia, ktorý hovorí „hotovo“.
V istom bode mi môj starý otec povedal, aby som sa na jeden obraz podpísala nejakým umeleckým pseudonymom. Preto sa teraz často volám “Lus” (čo mi neplánovane prišlo veľmi vhod, keďže som ilustrátorka).
Študovala som na gymnáziu a potom na Prague City University, odkiaľ mám titul BA Graphic design.
Život sa mi najlepšie žije, keď idem pocitovo ako v tvorbe. Veľmi ma baví jeho partikulárne zložitá rozmanitosť.
Páči sa mi na sebe, že vlastne nikdy neviem, čo bude ďalej. Iba viem, že si tam budem kresliť.
Monika Slava
Monika strávila v detstve veľa času v dome na kopci, trochu ďalej od mesta. V objatí lesa, ovocného sadu, v záhrade, ktorá sa celá dala zjesť, so zvieracími kamarátmi. Boli to krásne dni. Magické. Prežiarené slnkom, osviežené letným vánkom, s modro-modrým nebom nad hlavou. Každý kameň, každá kvapka vody, každý strom mal pre ňu pripravený nejaký príbeh. Šepkali ich vždy, keď vypla uši a začala sa pozerať srdcom. Zapáčilo sa jej to tak veľmi, že sa dodnes pozerá na svet tak trochu detským okom.
Ako čas plynul, dom na kopci prestal byť jej domovom. Namiesto príbehov počúvala učiteľov vo všelijakých školách, hrala v divadle, cestovala do ďalekých krajín, starala sa o tých, ktorí sa už o seba nedokázali postarať sami, učila sa cudzí jazyk, aby ho mohla učiť aj ostatných, servírovala ľuďom jedlo z krásnych strieborných podnosov v starom zámočku na brehu jedného studeného mora. Čítala preveľa kníh, a písala preveľa slov. Niektoré z vlastnej hlavy a niektoré iba prepisovala do iného jazyka, aby im rozumeli aj ľudia na druhej strane zemegule. Okrem toho piekla koláče od výmyslu sveta. Zvláštne, však? Tieto činnosti spolu vôbec nesúvisia. Napriek tomu to všetko bolo zábavné, ale aj trochu únavné. Život si skackal pestro ako neposedná horská riava. Niekedy nerozumela, prečo je až taký premenlivý.
Nuž a medzi tým všetkým sa stalo to najdôležitejšie na svete. Narodili sa jej deti. Veľmi túžila, aby aj oni mohli nerušene počúvať, čo si ktorá prírodná bytosť šepká. Preto keď prišiel čas, vytvorila pre ne, a tiež pre niektoré iné deti, škôlku priamo v lese. Naozajstný lesný klub. Pravdaže, s pomocou ďalších dospelých, ktorí sa vedia pozerať srdcom.
Deti bolo treba učiť. A keďže to nevedela nijako inak, začala im rozprávať príbehy. O všetkom. O dinosauroch, o stromoch, kvetoch, Zemi, ľuďoch zo všetkých kútov sveta a mnohom inom. Lenže deti si najviac obľúbili tie o vode. Chceli sa dozvedať, ako to v prírode chodí, aké miesto patrí človeku v tomto svete, ako spolu všetko súvisí. Život v lesnom klube plynul celé jedno desaťročie.
Lenže ako všetko na svete, aj škôlka sa napokon pominula. Moniku z toho veľmi bolelo srdce. Aby ho vyliečila, sľúbila si, že začne zapisovať rozprávky, čo si vymyslela, kým učila deti. A tak vznikli Príbehy Kvapky Kvapôčky.
Potom si spomenula na chlapcov, ktorým srdcia tĺkli rytmom lesa. Tá spomienka jej prebodla vnútro ako žeravý meč a veľká tieseň jej zovrela srdce, pretože niečo neopakovateľne vzácne bolo navždy preč. Monika musela napísať Lesoňa. Vložila doň mnoho z toho, čo sama videla a skúsila pri svojich vlastných potulkách. Či je Lesoň skutočný? Hm! Ťažko povedať. Jasné je iba to, že určite nie je neskutočný.
Pri všetkom tom písaní sa mi zdá, že už lepšie rozumiem, prečo som povolaním predovšetkým improvizátor. Tvorba môže byť totiž iba taká farbistá ako život sám.
Priala by som si, aby Vám moje príbehy otvorili bránu do sveta fantázie. A zo všetkého najviac by som si priala, aby vo Vás prebudili schopnosť vymýšľať vlastné farebné mozaiky.
S láskou
Tatiana Bareán Žolnová
Meduška
Je ťažké neveriť na tajomné spojenia, keď všetko, čo sa deje, je tak veľmi poprepájané.
Táňa sa v našom tíme postarala o vznik webovej stránky a zalamovanie všetkého, čo bolo treba zalomiť.
Zalamovanie je knižnom svete veľký pojem. Až donedávna to pre mňa bola iba položka na zozname, ktorú je nutné odfajknúť, aby sa narodila kniha. Ale ten proces je fascinujúci. Priam stvoriteľský. V chaose písmen, obrázkov, povinných údajov, predstáv a časovej tiesne ktosi zbadá knihu. Poskladá ju z fragmentov tvorby mnohých ľudí, z čriepkov a príbehov, ktoré sa v tej chvíli ešte stále iba neisto chvejú kdesi vo vzduchoprázdne medzi tvorbou a dielom. Mohlo by sa zdať, že tu sa Tánin vklad do projektu končí, ale mne tvárou práve preletel úsmev, pretože zdanie hádam nikdy neklamalo viac.
Príbeh tejto spolupráce sa začal veľmi dávno. Je omnoho zložitejší, a práve v tomto bode začína byť zaujímavý. Stretli sme sa v malom meste v materskom centre, ktoré založila, aby mladé, práve zrodené matky a ich deti nežili svoje prvé roky uzavreté za stenami panelákov. Dala nám šancu hovoriť, počúvať a byť vypočuté. Dala nám priestor zdieľať najkrajšie aj najkrušnejšie udalosti prvého materstva. Pri mojej rodine stála aj v krehkom okamihu zrodu dieťaťa. Viedla nás cez najťažšie pochybnosti, strachy, malé a veľké tragédie ako laktačná poradkyňa. Pomohla nám vybŕdnuť z najťažších okamihov, keď sme boli úplne bezbranné, schúlené kdesi v kútikoch vlastných duší a úplne zdrvené, lebo sme seba samé nespoznávali. Bola ako lucerna svietiaca v tme, táto nenápadná Táňa bez kostýmu vedmy, praktická žena bez masky mýtickej vševedkyne. Obyčajná žena, ktorá cez deň v kancelárii tvorila weby a a grafiku a popoludní upratovala materské centrum, alebo organizovala karnevaly. Jej meno pre nás vždy znamenalo istotu, že sa nám dostane pomoci. Videla v nás matky presne tak, ako vidí v chaose tvorby budúcu knihu. Zalomila, ale nezlomila nás. Preto sme od nej odchádzali usporiadané, ale s vlastným charakterom, jasne čitateľné, nesúce svoje vlastné odkazy. Ukazovala nám cestu tak, ako to môžu a vedia iba vyvolené ženy, ktoré sa na nič nehrajú, ktoré jednoducho SÚ!
Skupinka okolo Táni neskôr sformovala lesnú škôlku, ktorá celú dekádu škôlkovala nielen naše vlastné deti, ale aj desiatky ďalších. Bez Medušky by Zelená žabka nikdy nebola nevznikla. Bez Zelenej žabky by moje písanie nabralo celkom iné kontúry, a možno by sa ani nezhmotnilo.
Keď jej pôsobenie v materskom centre skončilo, začala Táňa novú kapitolu vo svojom masérskom štúdiu. Jej cesta pomoci pokračuje. Paralela? Samozrejme. Keď lesná škôlka skončila, začala Monika novú kapitolu. Jej cesta práce s deťmi pokračuje.
Len nedávno som sa dozvedela, že Táňa po knihovníctve študovala environmentalistiku. Zase jeden „aha moment“, pretože ekológia, pochopenie planéty, starostlivosť o prostredie je vlastne prierezovou témou väčšiny mojich príbehov. Vydaných aj nevydaných. Táňa je šedá eminencia tohto projektu. Tieňový, formatívny hráč mnohých materstiev, aj môjho vlastného.
Ďakujem ti, zalamovačka moja. Z hĺbky srdca.
Reels by Iva
Kľukaté životné cesty je to, čo asi najviac charakterizuje ľudí, ktorí spojili sily v tomto tíme.
S Ivkou sme sa stretli v tom istom divadle ako s Rišom (Vydavateľstvo Šarkan). Ona prichádzala, ja som odchádzala. Môj príbeh sa už definitívne stáčal smerom k jazyku, ktorý som odchádzala študovať, a tým aj k slovu a písaniu, ku ktorému som síce ešte nie celkom vedome, ale úplne nezadržateľne smerovala. Jej príbeh sa zatiaľ preplietal so šerom divadla a jej sny sa miešali s prachom divadelných opôn. Konzervatórium, rôzne role, spev a tanec…
Pamätali sme si na seba, samozrejme. No nebyť sociálnych sietí, asi by sme sa vo víre života jedna druhej celkom stratili. Až cez tento kanál som sa dozvedela, že nádejná speváčka a herečka sa ďalej transformuje. Študuje rôzne veci, pracuje v obyčajných aj neobyčajných zamestnaniach, venuje sa osobnému rozvoju, experimentuje so životom a vlastnou podobou. Vnútornou i vonkajšou. Veľmi rada som to z diaľky pozorovala. Musím priznať, s určitým napätím som čakala, aký kvet sa rozvinie z trochu drsného, skôr temného a vôbec nie romantického dievčenského púčika, čo som kedysi poznala. Chvíľu ma aj mrzelo, že zanevrela na svoj divadelný potenciál.
Ale! Ak sa dvere raz pootvoria, nikdy sa celkom nezavrú. Performatívna stránka hlási comeback, pretože to je niečo, čo len tak nezmizne, ak to človek už raz objaví. Ivka, ty si mi dala vlastné know-how. Ty si mi umožnila vyjsť na svetlo božie a priniesla si mi nádej, že to dokážem. Že môžem. Aj ja. Neštýlová. Netrendová. Že ak na tom budem poriadne pracovať, nájdem otvorené srdcia, ktoré s nadšením pristúpia k tomu, čo (verím) môžem tomuto svetu ponúknuť. Dala si mojej práci zmysel. Je to jeden z najvýnimočnejších darov. Budem si to pamätať navždy. Ďakujem ti.
Vydavateľstvo Šarkan
Rišo Petro
Kľúčová osoba. A nielen v tomto projekte. Aj v meste a regióne. Rišo, viem, že keď si prečítaš tieto úvodné vety, budeš trvať na tom, aby som ich do textu nedávala. Ale, ak dovolíš, každý, kto sa pozerá aj inak ako očami, môže sa tebou úplne zadarmo inšpirovať, povzbudiť a vykročiť po vlastných cestách o niečo sviežejšie. Pretože ty kráčaš neochvejne, silno a častokrát „napriek všetkému“. Tvoríš, žiješ, rastieš… a ak máš odvahu ty, nadobúdame ju aj my. 😉
S Rišom sme sa stretli ako mladé uchá v divadle, kde sme obaja začínali. Na počiatku svojich dospelých životov, plní klíčiacich snov a ideí. Neskúsení, nepraktickí, naivní, nevyformovaní ako práve vyliahnuté mláďatá. Bolo to krásne. Och, ako neúprosne nás nasledujúce roky okresali!
Okresali, ale životné tepny nám nepresekli. Nič nás nezlomilo. Preto mladý chalan založil v malom meste vydavateľstvo audiokníh. Iba zasvätenec pochopí, čo je v tejto vete ukryté. Trochu som do toho nahliadla a pravdupovediac, vyrazilo mi dych.
Viete, ono by to možno nebolo až také nevídané a ťažké, založiť a úspešne produkovať. Čokoľvek. Za predpokladu, že máte tím, peniaze a všemožnú podporu. Lenže Rišo išiel do veci sám. Osamelý nadšenec, ktorý tímovú prácu zastrešil jednou hlavou a dvoma rukami. Už v tomto bode človek musí veriť, že nič nie je nemožné.
A to najlepšie ešte iba malo prísť. Úspech v medzinárodnom grantovom programe, výber a nákup technického vybavenia, školenie v New Yorku, ktoré prinieslo potrebnú technickú zručnosť. A pomedzi to všetko sme my ostatní vnímali svojpomocné budovanie nahrávacieho štúdia a rodinného zázemia pre tri deti. A „skutočnú“ plnoúväzkovú prácu v ďalšom výnimočnom projekte, kde skupinka vizionárov vytvorila v trochu ospalom gemerskom okresnom meste prepotrebnú pulzujúcu kultúrnu tepnu. Z rozpadávajúceho sa kláštora.
A za mikrofónom sa zrazu objavili mená mená ako Peter Himič, Emília Vášaryová, Milo Kráľ, Alena Ďuránová, Marek Geišberg, Peter Rúfus (synovec Milana Rúfusa) a mnohí, mnohí ďalší. Pýtala som sa ho: „Rišo, ako si ich sem dostal?“ A on: „Napísal som im mail.“ (!)
Na rozhraní niekoľkých rokov nahrali a vydali tituly slovenskej a svetovej literatúry – Bratia Karamazovci, Zločin a trest, Zem ľudí, Pani Dallowayová, Nevesta hôľ, Drak sa vracia, Tri gaštanové kone…
Viete, aká dlhá je audio verzia knihy Bratia Karamazovci? Má cez štyridsaťdva hodín. Číslom 42! Len úprava surovej nahrávky Rišovi trvala pol roka. Zločin a trest dvadsaťdva, Jozef Mak jednásť hodín, a tak ďalej… Jeho audioknihy sú dokonalé.
Vydavateľstvo Šarkan je výpoveď milovníka kníh, Zamýšľam sa, aká bohatá musí byť táto myseľ? A tento človek mi s najrýdzejšou láskavou ústretovosťou a trpezlivosťou jemu vlastnou nahral a upravil Príbehy Kvapky Kvapôčky. Viete si predstaviť, ako nesmierne si to vážim?
Divadlo Theátrum